|
elKareem
Muž · 48 · Prešov |
|
|
|
| Je to pravda, je to fakt, je to svätosväte tak! Koncom zimy v lete, 15. septembra, - je to príliš vážne, aby to bola hra – presne o polnoci (slnko lialo, len tak hrmelo), Som sa zobudil, som prestal chrápať, som dostal nápad, - jednoduchšie, sa mi zachcelo zrelých hrušiek. Išiel som do záhrady, som vyliezol na ten orech a bol som pyšný, že som natrhal štyri kilá višní. Vyliezol som na ten orech - vravím pravdu holú – ale ako dolu? Ešte šťastie, že spomenul som si na rebrík. Som zabehol poň, oprel pod jabloň, Hľadím, hľadím, robím krik: Haló, je niekto na tom strome. Nik. Tak si sedím na tráve, premýšľam ostošesť: „Keďže nie som na strome, nemôžem z neho zliezť!“ Je to jednoduché, je to tak. Áno, áno! Keďže nemôžem z neho zliezť, musím zostať na ňom! Je to fakt! Je to rozhodnuté! Platí!“ A tak som sa stratil. A čo ešte povedať? ako zvedavosť Tvoju ukojiť? vari len to, že životu som rád, že neprestrihli jeho niť. veď aj ako? keď nožnice som skryl v tom strome a z rebríka vešiak visí v stodole? či v dome? to vie len kráľ myší. a že čp tu hľadám? a že stratil som čosi vari? hej, asi, azda, možno. snáď. hej, budem rád veď napíš a ... veď napíš nech viem, že si |